A ešte krajšie je pomyslenie, že som tu na pozvanie Adama. Chlapec, ktorý sa mi páči ma pozval na rande. Bola som celá bez seba. Ešte včera sa zo mňa smial a dnes už sedím na lavičke v parku a čakám na jeho príchod. Človek by neveril, ako sa život z minúty na minútu dokáže zmeniť. No to, že sa ku mne náhle zmenil je nepodstatné, podstatné je to, že ma pozval. Aha, už ide ! Ach, ako radostne moje srdce podskočilo, keď videlo, ako sa ku mne približuje. Zahanbene, no zároveň s radosťou som sa na neho pozerala a v duchu si opakovala, aký je úžasný.
,,Ahoj, tak si prišla“ povedal s úsmevom a pozrel sa mi do očí. V tú chvíľu som mala pocit, že celý svet sa točí len okolo nás dvoch. „Áno, pozval si ma“ nesmelo som mu odpovedala dúfajuc že vysvetlí, prečo ma pozval. „Heh“ pousmial sa. „Áno, pozval.“ „A prečo ?“ nedočkavo som sa opýtala. „Pretože sa už z teba nechcem smiať tak, ako to robia iní chlapci z našej školy len preto, že to je in.“ „Pretože sa už nechcem pozerať na to, ako si z teba druhý uťahujú.“ Pretože keď sa smeješ sa ja v duchu smejem s tebou.“ „Pretože o všetkých svojich dobrých aj zlých dňoch sa chcem rozprávať s tebou.“ „Pretože ťa ľúbim.“
Šokovaná z jeho slov som potrebovala pár sekúnd na rozdýchanie. „To naozaj ?“ s údivom som sa opýtala. „Naozaj ma ľúbiš ?“
„Áno, ľúbim ťa a preto som tu.“ „Chcem sa opýtať, či by sme sa nemohli dať dokopy.“
„Ja by som chcela“ odpovedala som mu natešená z jeho otázky.
„To naozaj“ ? opýtal sa ma, akoby nemohol veriť tomu, čo počuje.
„Áno, chcela by som sa s tebou dať dokopy“ zopakovala som mu odpoveď.
„Ach, zlato, ani si nevieš predstaviť, aký som šťastný“.
Ako veľmi ma potešila táto jeho veta. Celé noci snívam o tom, že raz budem chodiť s Adamom a zrazu sa ma pýta, či s ním nechcem chodiť. Bol to pre mňa splnený sen. Nevedela som sa dočkať našej prvej spoločnej pusy. V tú chvíľu som si hovorila, že to bude pre mňa magický moment. A prišlo to. Zavrela som oči a cítila jeho pery na mojich. Bozkávali sme sa, keď tu zrazu som na mojich perách pocítila namiesto jeho pier jemný vánok. Otvorila som oči a pred sebou som zbadala strop svojej izby.
„Ema vstávaj, treba ísť do školy !“ počula som mamu, ako na mňa zdola kričí.
Bol to ale krásny sen.